Ilustračná kresba ku kapitole Rome Discovers the Talmud

Rozrušený škodami, ktoré Talmud spôsobuje, zvolal svätý Ľudovít konferenciu o Talmude. V júni 1240, mal Nicholas Donin pod kráľovskou záštitou a za dohľadu kráľovnej matky, Blanky Kastílskej rozsiahlu diskusiu s parížskym rabínom Yehielom ben Josephom. Jeden židovský komentátor tvrdí, že „celá akcia symbolizovala úpadok Židov v tom storočí a ich transformáciu v kresťanskom myslení na len niečo viac než vtelenie rúhavej doktríny.“ Rabín bol ohromený, že musel brániť židovské ezoterické spisy v nepriateľskom prostredí. Nič také sa nikdy predtým ešte nestalo. Rabín Yehiel, ktorému chýbal akýkoľvek precedens pre vedenie obhajoby tohto druhu, nevedel, ako reagovať. Na otázku, či je pravda, že Talmud tvrdí, že „Ježiš je na veky odsúdený v pekle“, ponorený do „vriacich výkalov“ a Mária, jeho matka, bola prostitútka, rabín mohol jedine odpovedať, áno, tie pasáže boli v Talmude, ale neodkazujú na „toho“ Ježiša alebo na „tú“ Máriu. „Nie každý Ľudovít narodený vo Francúzsku je kráľ,“ tvrdil Yehiel, dávajúc nový význam termínu „chutzpah“ (drzosť). „Nestalo sa už,“ pokračoval, „že dvaja muži sa narodili v rovnakom meste, mali rovnaké meno, a zomreli rovnakým spôsobom? Existuje veľa takých prípadov.“ Jeden židovský historik označil zapieranie rabína Yehiela za okamih zrodenia židovského humoru. Kresťanská správa o debate, však, v jeho výpovedi nevidí nič humorné. „Pokiaľ ide o tohto Ježiša, priznal, že sa narodil z cudzoložstva a je potrestaný v pekle vo vriacich výkaloch, a že žil za Tita.“ Ale rabín Yehiel povedal, „tento Ježiš je odlišný od nášho Ježiša. Avšak, nedokázal povedať, kto to bol, a teda je zrejmé, že klamal."  

S obrancami, ako rabín Yehiel, Talmud nepotreboval žiadnych nepriateľov. Diskusia v Paríži vyústila do verejného pálenia. Židovské náboženstvo bolo teraz jasne viditeľné, nie ako biblický judaizmus, ale skôr ako kacírska odchýlka od Starého zákona. Počas viac než 36 hodín v júni 1242, bolo viac ako 10.000 zväzkov odovzdaných plameňom. Akoby chceli potvrdiť, že to, čo teraz kresťania (o judaizme) hovoria, je pravda, sa skupina Židov odvolala na Rím, „sťažujúc sa, že nemôžu praktizovať svoje náboženstvo bez Talmudu." „Opäť,“ píše jeden židovský komentátor, „to bol pápež, na ktorého sa Židia obrátili vo svojej núdzi.“ V máji roku 1244, Inocent IV, poľavil: „viazaní, ako sme Božím príkazom, aby sme ich tolerovali v ich práve, sme mysleli, že bude vhodné dať im odpoveď, že nechceme ich zbaviť ich kníh, ak v dôsledku toho, by sme ich mali zbavovať ich práva.“ Rozhodnutie navrátiť Talmud Židom spôsobilo pobúrenie. Jeden biskup dospel k záveru, že Židia klamali pápežovi, a bolo by to „najviac potupné a príčinou hanby pre apoštolský trón, ak knihy, ktoré boli slávnostne a zaslúžene spálené v prítomnosti všetkých učencov, duchovných, a parížskeho ľudu, mali byť navrátené židovským učiteľom na pápežov príkaz – takáto tolerancia by znamenala súhlas.“ V roku 1254, Ľudovít IX. obnovil vyhlášku prikazujúcu pálenie Talmudu, rovnako tak učinili obaja jeho nástupcovia. Keď Ľudovít X. znovu prijal Židov do Francúzska, nedovolil im zobrať so sebou Talmud.