Ilustračná kresba ku kapitole The Synagogue of Satan

Mesiášov príchod bol blízko. Syn človeka bol na ceste vyslobodiť Židov spod cudzieho útlaku a založiť kráľovstvo, ktorému nebude konca, a ktoré by rozdrúzgalo všetky ostatné kráľovstvá. Útlakom rástlo mesianistické nadšenie. „Čím beznádejnejšou bola situácia, tým nadľudskejším sa stával Mesiáš.“ Mesiáš sa stal pre utlačovaný židovský ľud „mocným bojovníkom“ , ktorý zničí nepriateľov Izraela a „vezme do zajatia rímskeho vodcu, v reťaziach ho privedie na horu Sion, kde ho popraví“ a „založí kráľovstvo, ktoré bude trvať až do konca sveta“. Židovský národ považoval za možný len jediný spôsob vymanenia sa spod politického útlaku — prostredníctvom mocného generála, ktorý „...by sa ukázal ako vojensky nepremožiteľný“ . Čím väčšmi sa spor s Rímom vyhrocoval: „...pre tým viac Židov sa mesianistické fantázie stávali utkvelou posadnutosťou“.  

Ak sa na to pozrieme z kresťanskej perspektívy, tak táto apokalyptická doba vyvrcholila v Kristovi. Ježiš, opakovane označujúc seba samého za „Syna človeka“ — pripomínajúc tak Danielovo proroctvo — sa označuje za toho, ktorý založí Kráľovstvo Mesiáša. Avšak postupne, ako sa jeho pozemský život stával verejne známym, ukazovalo sa, že Ježiš nie je mocným bojovníkom takého typu, akého Židia obdivovali v kráľovi Dávidovi. Ježiš síce tvrdil, že je z rodu Dávidovho, ale Židom nebolo jasné, ako by človek, ktorý nie je vojakom, mohol vyslobodiť zajatcov z okov rímskej poroby.  

Po odstránení Krista sa „Židia“ stále viac a viac oddávali revolučnej aktivite, konkrétne vojenským operáciám zameraným na strasenie sa jarma rímskej nadvlády. Bezpodmienečná náklonnosť židovského národa k revolúcii začala vtedy — ako hovorí svätý Marek — keď: „...veľkňazi podnietili zástup, aby im radšej prepustil Barabáša,“ čo znamenalo smrť na kríži pre Ježiša. A túto cestu revolúcie odobrili najvyššie židovské autority, veľkňazi ako Annáš a Kajfáš, keď si kládli podmienku prijatia Krista za Mesiáša a žiadali Ho, aby zostúpil z kríža. Odmietnutie Krista bolo úzko späté s prijatím Barabáša, Zelóta, čo je len vlastne voľba židovského revolucionára urobená na úkor trpiaceho Krista. Voľbou Barabáša si teda „Židia“ doslova zvolili revolúciu, čo je len druhá strana mince známej skôr ako odmietnutie Krista, ktorým „Židia“ uviedli do pohybu udalosti, ktoré viedli k Masade a ešte väčším tragédiám v budúcnosti.  

Židia vyhlásili napokon za svojho Mesiáša Šimona bar Kochbu, pretože stelesňoval vojenského vodcu, po ktorom vždy túžili. Na ňom nachádzali všetko, čo im chýbalo na Kristovi. Bar Kochba bol: „...dokonalým stelesnením vôle národa i nenávisti národa, šíriaci okolo seba hrôzou a stojaci v centre tohoto výbojného hnutia.“ Bar Kochba bol Mesiáš, akého Židia chcú, pretože: „...zmenil malý, podrobený židovský národ v mocnú silu, ktorá na krátky čas dokázala odolávať najmocnejšej ríši, akú kedy svet poznal.“ Resnick dodáva bez náznaku irónie: „Bar Kochba bol oknom do budúcnosti, oknom, v ktorom sa Židia na vlastné oči presvedčili, že jedného dňa Mesiáš naozaj príde.“